Prvého novembra som bol navštíviť starých rodičov. Prekročil som prah najkrajšieho a najstaršieho dodnes používaného košického cintorína a vstúpil do iného sveta. V noci síce mrzlo, no hroby napriek tomu rozkvitli. Ba priam zmizli pod záľahou kvetov a iných dekorácií všemožných farieb, tvarov, veľkostí a cien.

Celý cintorín sa premenil na jeden obrovský záhon. Záhon plný smútiacich záhradníkov, ktorí si prišli uctiť pamiatku svojich predchodcov. Alebo nie? Cestou k ,,nášmu hrobu" si moje uši vypočuli naozaj veľmi pestré všeličo. Od receptu na nakladanie kapusty, cez politickú (anti)kampaň až po kritiku nedostatku kvetov na susednom hrobe. Dorazil som na miesto, zapáli kahanec a spomínal...
Na odchode ma zastavila jedna babkina bývalá kolegyňa. ,,Dobrý deň," pozdravil som a očakával dvadsaťminútový monológ o tom, že rastiem ani z vody, kedy sa budem ženiť, atď., atď. No nahradil ho iný. O nenapraviteľnosti niektorých ľudí a treste smrti. Dotyčná položila na hrob kvety a vence v hodnote niekoľkých stoviek korún a zo starými zamierila ku kontajneru. Keď sa vrátila nazad, zistila, že niekto ju už stihol odbremeniť od budúceho vyhadzovania. Rozhorčovala sa nad tým, akí sú niektorí ľudia neznabohovia, že im nič nie je sväté, nemajú v sebe štipku hanby a mali by im odťať ruky. Iba som pokrčil plecami a myslel si svoje. Áno, krádež je trestným činom (dokonca sa také niečo spomína vraj i v Desatore), ale, s prepáčením, tej troche popola a prachu, ktorá leží pod náhrobkom je asi jedno koľko a akých kvetov sa nachádza ,,tam hore".
Okrádanie mŕtvych je pre niekoho hyenizmus najhrubšieho zrna. Možno... Nie je však horšie okrádať živých? A prečo vlastne investujeme značné sumy do kúpy kvetov niekomu, kto sa ani nemôže potešiť z ich krásy a vône. Kupujeme si tým vlastné svedomie alebo je to obrana pred ohováraním, prípadne chceme dať najavo, že ,,na to máme"? Mne osobne sa to zdá malomeštiacke a pokrytecké. Oveľa radšej dám kvety živému človeku, ktorý z nich môže mať radosť (alebo aspoň alergiu). Sme inteligentní, moderní a viac, či menej civilitovaní ľudia, poväčšinou (pokryteckí a xenofóbni) kresťania, ktorí napriek tomu praktizujú pohanské rituály obetovania predkom (potrava, obetné zvieratá a predmety dennej potreby boli nahradené kvetmi, vencami a sviečkami) a so zadosťučinením nadávame a preklíname rovnakích ľudí, berúcich si to, čo sme zanechali voľne položené na verejnom priestranstve. Vraví sa: Príležitosť robí zlodeja...