Ester voňala a jej neha mi dovolila otvoriť oči. Boli sme na pokraji vojny s dušmi. Bol som šťastný, keby nie vojny. Ivan sa pozeral na nás s Ester a čosi si zamrmlal. Zrazu mu z prútika vyskočilo niečo, čo nám obom podal.

„Najedzte sa.“ Pousmial sa. Podal nám niečo chutné akoby pašteku.

„Dobrú chuť.“ Ester ma pošteklila pohľadom. Obaja sme si sadli do trávy a začali jesť.

Potom sme si obaja ľahli, teda Ester si ľahla na mňa. Hladila ma a ja som svojimi prstami rozhodne nezaostával. Potrebovali sme nehu. Emil sa na nás usmial a povedal nám, „Nebojte sa. Láska vyhrá aj nad pliagami ako sú dušovia, či obri.“

„Obri tiež?“ Znela moja otázka.

„Isteže drahý, veď si ma pred nimi zachránil.“ Ester sa jemne zachichotala.

„Miláčik, nato si už nepamätám.“ Pošteklil som ju.

„Jasné, klasický mužský.“ Pohladila ma.

„Obri sú spojencami dušov.“ Emil poznamenal chladnokrvne.

„Vážne?“ Spýtal som sa.

„Jasné, jój, hneď si spomenieš.“ Ester nežne poznamenala.

Vrhla sa na mňa celá. Jej pery sa vášnivo spojili s mojimi. Bola sladká. Rukami som jej pohladkal chrbát. Trošku som pohladil i bruško.

„Vidím, že Tomáš začína plniť svoje povinnosti.“ Prezradil Peter. Červený drak zamával niekomu v diali. Timotej, Ivan, Tomáš, Ester, Emil a Gusto sa uklonili. Niekto v diali sa uklonil takisto. Poklonil som i ja. Neznámy sa v diaľke usmial a uklonil ešte raz. Kríval na ľavej nohe.

Ester ma najnežnejšie pohladila. Jej pery boli ako oceán. Obrovské, vlhké a nebeské. Uvedomil som si, že som kedysi písal básne. Chytil som Ester za bruško, pritiahol k sebe. Pohladil som jej krk. Perami samozrejme.

„Čo robíš srdiečko?“ Hladil som ju po brušku aj jej ruky hladili moje.

„Len som na čosi prišiel.“

„Načo chrobáčik?“

„Čo ak ťa teraz objímem a nepustím? Zmení sa niečo?“

„A prečo si to ešte neurobil, škriatok?“ Zamrmlala Ester. Jej pery ma ohriali.

Neznámy sa približoval a ja som chytil svoju vílu za ruku.

„To si nechaj na noc, ty nezbedník!“ Pošteklila ma Ester.

„A čo budeme robiť v noci? Držať sa za ruky?“

„Ale kdeže. Budeš mi čítať rozprávku. Ryby ti nejakú požičajú.“

„A akú by si rada?“

„Neviem, keď Čapkovcov už poznám naspamäť.“

„A Werichove Fimfárum poznáš?“

„Fimfárum? Práve poň treba ísť.“  Ozval sa neznámy. Poklonil sa mi a ja som opätoval. Mal na sebe nejaký ruksak. Ktovie, čo v ňom bolo. Počul som akýsi hrkot.

Zhodil na zem ruksak, až ním zaprášilo. S každým si podal ruku, objal Ester a pristúpil ku mne.

„Som Vlado. Kováč a ty?“

„Som Martin.“ Obaja sme si potriasli rukou a pozreli sa do očí.

„Ty si záchranca Ester, o ktorom kolujú legendy, však?“

Vybuchol som smiechom a Ester sa začervenala. Hneď som ju chytil za ruku a pobozkal. Nežne, inak sa ani nedalo. Vlado sa na mňa pozrel, vybral sekeru a začal ju hladiť. Ktovie, čo tým myslel. Objal Ester a s každým sa priateľsky privítal. Podal aj Tomášovi svoju zaprášenú ruku.

„Rado nechce prísť, pred chvíľou som bol v pekle.“ Povedal mohutným hlasom.

„Ale čerti nám musia pomôcť, aspoň Fimfárom.“ Vyjadril sa Emil a Ivan zakýval hlavou.

„A čo je to Fimfárum vlastne? Každý to chce, ale nikto o tom nepovie nič.“ Nazlostil sa Gusto.

„No, keď som čítal rozprávku od Wericha, Fimfárum, bol to prútik. Prútik, ktorý majú čerti.“ Odvetil som.

„A on dokáže znecitliviť hocikoho.“ Ester dodala a ja som ju pobozkal. Inak sa nedalo.

„Musím ísť do pekla, ale niekoho so sebou zoberiem. Skoro ma čerti zabili. Oni nie sú zlí, ale viete, musíme im niečo doniesť.“ Vlado poznamenal.

„A čo teda?“ Nejako ma začali čerti lákať.

„Uvidíš, poď so mnou. Ak je pravda, čo o tebe legendy hovoria, určite zažiješ dobrodružstvo a pomôžeš nám.“ Povedal Vlado.

Automaticky som sa pozrel na Ester, pichlo ma v zube. „Pustíš ma?“ Usmial som sa.

„Len si choď, keď ma už nechceš.“ Povedala.

„Ale Ester, veď musíme proti tým sviniarom bojovať. A Martin Vladovi pomôže, uvidíš.“ Zabrnčal červený drak, Peter.

„A sľúbiš mi, že sa vrátiš?“ Usmiala sa na mňa a ja som ju pobozkal.

„Sľubujem, ty moja najtajnejšia.“ Z červeného brezového lístku sa vykúzlilo srdiečko, ktoré ma príjemne ohrialo.

Vyšli sme s Vladom zavčasu. Ešte ani slniečko necerilo zúbky. Cesta do pekla bola plná nástrah, nebezpečenstiev. Šli sme kolo Mravčacích hôr, kde nás čakalo nemilé prekvapenie. Mravce.

Neboli malé, boli ako my. Najprv Vlada napadol jeden. Vybral som prútik a zakričal, „Bulat.“ Nebolo to správne rozhodnutie. Meč sekol najprv Vladovi po ruke, až potom mravca zahubil.

Vlado krvácal, ale nie dlho. Vytiahol z kapsy ľaliu a čosi si na ruku vylial. „Proti porezaniu je najlepšia 6dňová voda z ľalie.“ Rana sa zahojila, ale neboli sme sami. Okolo nás mravce. Výškovo asi na takej úrovni ako my s Vladom.

„Zomriete. Tešíte sa na smrť?“ Opýtal sa jeden mravec. Nuž, kto by sa tešil na smrť. Vlado vybral prútik a zvrieskol, „Siekiera!“ Z prútika vyskočili tri sekery. Jedna šla mne do ruky, druhá nejakému mravcovi do hlavy a tretiu si vzal do ruky Vlado. Mravce sa zhrozili a začali sa približovať. Začínal som cítiť smrť, ktorá si ma vzala.

PS: Škriatok zomrel, ale vráti sa  v polovici októbra.