Sedel som v tej maštali a počúval ako ktosi bučí. Museli sme si spraviť daňové priznanie a chceli sme od nášho chlebodarcu, aby nám urobil on. Teda dovolili sme si ho požiadať o poctu. A tak už nejaký ten piatok som bol divoko zamilovaný do kolegyne. Bolo jasné, že ju chcem a preto som si aj s ňou šiel vyplniť dotazník, či čo sme to mali podpísať.

 

No a ja som ešte predtým drhol tie záchodové misy a povedal som si, „Dnes jej poviem pravdu.“ Ušiel som hore na povalu, vzal si adventný veniec a šiel k nej.

 

„Ahoj, prosím Ťa, nevyplníme to spolu?“ Pozrel som sa na ňu a zaspieval si pesničku. „V jej očiach ostaneš iba kamarát.“ Koľký to smutný život!

 

No a tak ako sme to vypĺňali, hrozne sme sa na tom zabávali. Povedal som si, že ak miluje druhého, nevadí. Ja tu budem stále pre jej zuby.

 

A teraz vážne. Nikdy som nemal lepšiu kamarátku v tom nevestinci ako práve ju. Bola to práca dosť o ničom, skrátka nič ma tam neťahalo a zamestnanci si tam chodievali o šiestej večer do práce. Keď prišli neskoro, povedali, že zaspali. A potom ešte jedno odporné, hamižné zviera si tam šlo na maródku, keď bolo vypísané. Nemusím hovoriť, že ten drsný chlapec som bol ja. Charakterizovala ma záchodová kefa a skorocelový čaj. No a tá dáma bola pre mňa požehnaním.

 

Ako sme tak vypisovali ten galimatiáš, či čo to vlastne bolo, prišla za mnou kolegyňa a povedala, „Maťkoooooo! Keď skončíš, poď sa mnou do bungalova, chcem sa s Tebou porozprávať o milovaní.“ A zasmiala sa, potom niečo prehodila, že vie načo ho mám. Zaujíma ma, čo tým myslela slovom „ho“.

 

A tak som teda prišiel. Vlastne nie do bungalova, celé to bola jedna nehorázna, veľká žumpa. Niektorí ľudia dostávajú v práci benefity, ja som čistil hajzle. Yeah! Ale mal som prácu! To je hlavné. (Keď mi to radili ľudia, ktorí mali skúsenosti asi ako ja pri riadení ponorky.)

 

Prišiel som za ňou a ona skrz svoje rúčky,

 

„Ty nezbedník, poď so mnou na wc!“ A povedala to veľmi milo. Akoby chcela vykrikovať do záchodovej misy mena všetkých svätých. Vážne nechápem prečo. Ale pri nej to nebolo nič nezvyčajné.

 

Podujal som sa teda na záchodovú výpravu. A ako si teda dáma sadla na záchodovú misu, inde totiž nebolo miesto, spustila.

 

„Maťko, ako je to s Tebou a dievčatami?“ Spustila stroho.

„Normálne. Občas sa s nimi zhováram. O práci, o živote, o tom ako by som s nimi študoval močové ústrojenstvo savcov. Raz som niektorým čítal básničku, Zvracám šišky a staré mäso a tak.“ Dopovedal som svoj epitaf.

„A máš tú kikimoru rád?“ Opýtala sa ma a jej oči neveštili nič dobré.  Oni tú kamarátku volali kikimora, lebo nejako ich nechcela počúvať o tom, kto čo komu robil ústami, či dačo tam bolo s troma stretnutiami romanca, nuž neviem.

„Samozrejme.“ Odpovedal som úctivo.

„Ale ona má priateľa.“ Zvedavo si hrabla do rozkroku.

„Ja viem. Je to bystrý šarvanec a ešte aj krásavec.“ Povedal som hlbokým pohľadom do druhej záchodovej misy. 

„A predsa ak si do nej zamilovaný, tak vieš.“ Hltala slova a ja som si už myslel, že bude plakať.

„Neviem, som teoretik.“ Riekol som akoby som bol v šenku.

„No Maťko. Predsa ak dvaja ľudia spolu chodia, ten tretí im to pokazí, vieš?“ Po tejto vete som začal dúfať, že nás ktosi pristihne.

„Ja do nej nie som zamilovaný. Akurát sa máme radi tak normálne. Sme vekovo blízki, máme podobné skúsenosti a tak.“ Vysvetľoval som svoju strohú myšlienku.

„Ale no tak. Mňa neoklameš. Láska predsa odíde a už to nie je ono.“ Porozprávala mi svoje životné skúsenosti.

„Ale veď ja ju vážne nechcem.“ Povedal som.

„Maťko. Ruku na srdce.“ A po tejto vete som si položil ruku na sternum. (Pre prípad, či mám infarkt)

„Keby sa takto ku mne správal chlap ako ty k nej, ihneď by som obrúčku šmarila tomu svojmu cez pysky. Veď ty máš aj na lepšiu! Prisahám bohu! Prečo si takto kazíš život?“ Dopovedala.