Minule som sa prechádzal po Košiciach. Známe mesto, známi ľudia, známe pamiatky. Poznáte to, že? Dívam sa tak na okenice Urbanovej veže. Sú také tajomné. Oslovil ma redaktor Nového Času. Vraj má pre mňa exkluzívny výtlačok. Nemohol som odolať. Už len titulok ma oslovil, Legenda o sv. Judite z BERG

Najprv si zadefinujme pojem legenda. Znamená to, že je to niečo, čo má byť čítané. Tak vlastne ako v dnešnej dobe Nový Čas. Tiež to musí byť čítané! Ešte aj ľudia, čo nevedia čítať, ho musia čítať! A ja som si musel prečítať legendu o sv. Judite.

Judita pochádza z kláštora sv. Arani. Tam sa od malička ako v celej katolíckej cirkvi učia heslom miluj svojho blížneho. Judita to zrejme pochopila v zmysle, že sa pomilovala s každým, kto jej dal držkovú polievku. Pekná to mníška!

Celý život žila v askéze. Nič nejedla, iba spomínanú držkovú polievku. Žehnala sa ľavou rukou a ktovie čo tou pravou robila. Nový Čas si ju váži. Je predsa samotným príkladom poriadneho človeka.


Svätec sa stane svätcom až vtedy, keď niečo vykoná. A Judita to aj vykonala. Poviem vám príbeh, prečo sa Judita stala svätou.

Jedného dňa v Košiciach strašne pršalo. Lialo až tak hrozne, akoby niekto plakal. A jednému chlapcovi veru do smiechu nebolo. Tomáš. Presne tak sa písalo. Zľava doprava. Tak sa volal ten chlapec, ktorému do smiechu nebolo. Trápil sa pre všeličo. V škole nemohol rozprávať po slovensky, ale po starosloviensky a to mu nešlo. No to ho až tak netrápilo. Dôvodom jeho trápenia bol alkohol. On bol zarytý abstinent. A dám krk na to, že každý abstinent nepije, lebo ho alkohol nejako psychicky poznačil. Inak to nebolo v prípade Tomášovom. Jeho otec a matka sa jeden druhému vysmievali, že kto vypije viac. 19 ročný chlapec si už zvykol utekať z domu, hľadať pomoc u kamarátov, no nie každý mu chcel pomôcť. Dôvod bol jednoduchý. Nemal poriadneho kamaráta.

Každý z jeho kamarátov len chľastal a chcel pretiahnuť Tomášovu mater. Bola síce alkoholička, no priťahovala hocikoho. Dokonca aj samotnú svätú Juditu. Ona si stále na ňu spomenula, čo by s ňou urobila. Najradšej by sa s ňou ožrala. A keď si spomenula na božie, nebeské zákony, začala sa biť trstenicou po zadku. Do krvi.

Tomáš jedného dňa mal dosť. Ušiel z domu a šiel za svojou milou. Jediný únik od reality. Problém bol v tom, že tú svoju videl s niekým iným. Držali sa za ruky. Jej jazyk ležal medzi nohami toho druhého. Gizela ho podviedla. Tomáš sa jej spýtal, čo to má znamenať.

Gizela sa na neho pozrela. Vyrušil ju pri činnosti a niekto ďalší mu rozbil ústa. A tak Tomáš s doráňanou tvárou šiel do domčeku. Býval kdesi v lese. Ušiel od rodičov. Zapálil si lampáš a kráčal lesnou cestičkou. Do uší mu zabzučala iskierka z potoka.

Lampášom si svietil na cestu. Už bol skoro doma. Hľadal si kľúče. Z diaľky začul hlas : „Zhasni ten lampáš, lebo sa pogrcám.“ Nepochopil to a zasvietil si pred dvere. Opäť sa ozval hlas : „ Veď zhasni ten lampáš a daj sem svojho psa, aby som sa mala s kým porozprávať.“ Bola to mníška. Svätí majú ten dar, že sa rozprávajú so zvieratami. Svätý František sa dokázal rozprávať s vtákmi a svätá Judita sa rozprávala so psom. Asi cítila potrebu sa poriadne vyrozprávať. Tomáš odišiel do domčeka.

Po vyčerpávajúcom rozhovore so psom sa pobrala do chaty za Tomášom. Ten práve plakal. Slzy mu stekali z očí na zem. Pomaličky. Ako kvapky daždi. Potreboval vyčistiť svoju dušu. Prečo mal taký život? Rodičia, ktorých už isto iste pálenka pochovala. Ak nepochovala, určite aspoň vytesala na náhrobné kamene ich mená.

Judita otvorila dvere. Vŕzgali. Ale strašne. Vŕzgali Tomášovi do duše. Judita si vyzliekla mníšsky habit. Ostala v nohavičkách a podprsenke. „Tak chlapček, čo spravíš? Som celá naštartovaná. Nechceš na mne vytočiť nejaké číslo?“ V jej očiach zaiskrili plamene. Pekelné plamene nemravnosti.

Tomáš vyzliekol zo seba šaty a hodil jej ich. „Oblečte sa! Veď tu je zima.“ Judita zrejme čosi iné čakala. Hlavne keď si svoje smradľavé ruky strkala, kam nemala.

Vedela, že na túto skúšku diablom musí inak. Začala sa ho pýtať, čo trápi jeho dušu. Chcela mu poskytnúť pokrm. Veď bola predsa svätá a tí robili veľkolepé skutky. Tomáš jej povedal svoj príbeh. O tom ako rodičia pili, ako ho nútili kupovať alkohol. Ako mu nechceli dávať večeru, lebo všetko prepili.

Povedal Judite aj o svojom probléme s láskou. O svojej Gizele. O tom, ako už snubný prsteň nosil na svojom prste. Aj o tom, ako ho podviedla. Gizela ho ešte prikázala zbiť. Nebol jej jediný zákazník. Veru nie. On bol len poradové číslo v zozname. A keď mal peniaze, bol číslo jedna.

Judita sa zamyslela. Svojou inteligenciou a dôvtipom sa mu pokúsila pomôcť. Tej pravej to povedal. To sa musí uznať. Otvorila svoju papuľu a vyslovila : „ Ty sa ľutuješ! Si obyčajný chudák, ktorý nič nevie. Iba sa ľutovať. Panebože! Vyspovedaj sa mi! Veď nie každý na svete sa môže mať dobre. To iba ja sa mám dobre. Pretože som podplatila farárov, môžem si robiť, čo len chcem. Milujem ich a oni a milujú so mnou. Musíš si život užívať! A prestaň sa konečne ľutovať. Ja som predsa psychológ a taktik. Teraz vieš čo spravíš? Musíš za svoj hriech pykať. Zato, že si sa ľutoval. Otvor ústa.“

Tomáš to nepochopil. Nikdy. Tie ústa otvoril. Judita vybrala fľaštičku s jedom a otrávila ho. Musel za svoj zločin pykať. Zato, že zhrešil. Zhrešil tým, že povedal čo trápi jeho duši. Veru, takýto sú dnešní pomocní ľudia. Človek sa chce vyspovedať, povedať, čo ho trápi a zbičujú vás slovami : „Si obyčajný chudák.“

A tak sa Judita pobrala po svoju ďalšiu obeť. Škoda, že Nový Čas mi nepriniesol informácie o Juditinom osude. Možno sa dostala do neba. Prečo je svätá? No veď pomáhala. Alebo sa mýlim?