Otočil som sa a videl ho. Princ kopal do mŕtvol a veľmi sa hneval na svoju armádu. Nikdy som nedokázal pochopiť prečo je synom kráľa. Kráľ bol úplný opak ako on. Kráľ bol strašné hebedo. Bol sprostý, závistlivý, mrzutý a ešte k tomu rád ubližoval svojmu ľudu. Ja neviem, či existuje v literatúre taká osobnosť. Dokonca ani slávny Dickensov Ebenezer nebol taký zatrpknutý ako ten kráľ.

 

 

 „Počul som, že skrývate vílu.“ Poznamenal som a princ sa zapýril.

„No to by som ani nepovedal. Ona je tu rada.“ Princ sa usmial.

„Ty si sa do nej zamiloval, však?“ Spýtal som sa ho.

„To až tak vidno?“ Rozosmiali sme sa všetci.

„Myslím si, že aj bez našich vešteckých schopností by sme na niečo také prišli.“ Ozvala sa uštipačná Ester.

„A ja si myslím, že nemusím ovládať mágiu, aby som zistil, do koho si zamilovaný ty.“ Ukázal princ na mňa.

„Buď ticho!“ Okríkol som ho.

„Ale no, veď Ester určite vie, čo k nej cítiš.“ Poznamenal Milan.

„Ty tĺk! Nabudúce s tebou pôjdem na kikimoru a použijem mágiu na teba.“ Skríkol som a začal som sa červenať.

„No ty vieš stále, čo máš povedať, môj princ.“ Uštipačne sa ozval Peter.

„Ale páni! Nebuďte smiešni! Akoby ste nevedeli, že náš drahý Merlin je zamilovaný do svojej vysnívanej Nimue.“ Zasmiala sa Ester.

„Asi pôjdem. Musím ísť domov, žena ma čaká.“ Odpovedal mladší z dvojice bratov.

„Aj mňa čaká. Dnes sa rozhodla, že vydrhne celý mlyn.“ Odvetil Peter a odišiel pokojne preč.

„Musím ísť aj ja. Dúfam, že som ti neublížil. Ak áno, veľmi by ma to mrzelo.“ Podal mi ruku a odišiel.

 

Nemal som odvahu pozrieť sa na Ester. Nevedel som spraviť nič. Mám pocit, že som vtedy plakal. Ale prečo? Každý človek plače, keď mu niekto ublíži. Ale mne neublížil nikto.

 

„Nemali sme ísť na lúku?“ Spýtala sa ma a ja som sa na ňu pozrel. Dívala sa tak tajomne a usmieval sa, no ja som mal pocit, že od srdca.

„Jaj vlastne hej. Ja som aj zabudol.“ Vyšlo zo mňa ako z chlpatej deky.

„Ty si hrozný chlap.“ Srdečne sa usmiala.

„Ja viem.“ Povedal som skromne a pozeral som sa do zeme. Cítil som sa ako Jana Eyrová, chcel som sa prepadnúť pod zem.

„Asi pôjdem najprv do pivnice a donesiem nejaké víno.“ Povedala.

„No jasne, si úplne skvelá.“ Vyšlo zo mňa.

„Ja viem.“ Zaškerila sa a už jej nebolo.

 

Onedlho vyšla z pivnice s fľaškou v ruke a syr držala v druhej. A tak sme šli potichu na lúku a čarami som ukradol nožík nejakému kováčovi. Nemal som ho rád, lebo ma párkrát odviedol ku kráľovi.

 

Prebehli sme k poslednej bráne a odišli cez priekopu dole kopcom na lúku. Miloval som tú lúku, koľkokrát sme tu prišli s princom a nejako sa smiali. Sadli sme si na lúku, ktorá sa volala Vlčia.