Držal som Ester za ruku, nežne ju hladil a bol šťastný. Napriek tomu všetkému, čo sa stalo, som bol šťastný. Zmenil sa mi život, neraz som mohol zomrieť a ešte k tomu som bol jedinou nádejou pre všetky magické bytosti. Roztriasli sa mi kolená, ale bol som šťastný.

Potešil som sa viac, keď moje oči zbadali Tomáša. Boli sme spolužiaci ako isto viete a keď ho uniesol drak, bál som sa o neho. Nevnímal som to, lebo sa mnoho vecí udialo. Je zaujímavé, že ak máme mnoho práce, nevnímame najdôležitejšie veci. Stáli sme pod Hornádom a uvažovali o osude Upíra. Nemohol som uveriť, že opäť vidím Tomáša. Ester som štipol pre istotu do zadku.

„Čo si to urobil?“ Opýtala sa ma, usmiala sa a opätovala štípanec.

„Presne, čo ty pred chvíľou.“ Pošteklil ju môj pohľad.

„Miláčik, ale ja môžem.“ A opäť ma štipla.

„A ja snáď nie?“ Neodpovedala, lebo ma pobozkala.

Prichádzal som k Tomášovi a obaja sme si podali ruky. Zoznámil sa aj so Zdenkou, ktorú si nemohol neobľúbiť.

„Kde si do čerta bol?“ Spýtal som sa ho zo záujmom.

„Na výlete.“ Usmial sa tajomne, ako raz na písomke z matiky. Dodnes si ju pamätám. S Ivom, iným spolužiakom sme opisovali čosi, on sa na nás pozrel a vysmial sa triednej do gamby.

„Veď nám prezraď.“ Ozvala sa Ester, žensky, nežne, jemne.

„Pomohlo mi jedno strašidlo.“ Prezradil nám a opäť sa usmial. Upír sa po prvý raz zatváril akoby mu ktosi zjedol večeru.

Ester ma ohriala láskou a stáli sme sa na pár sekúnd neviditeľný. Potom som sa pozrel na Tomáša a pohľadom mu naznačil, aby porozprával o svojom dobrodružstve. Ester sa ešte nežne usmiala a obaja sme sa očarovali láskou. Upíra šlo poraziť, odporný bol. A to som ešte nespomenul, ako skoro dostal infarkt. Preto, lebo Ester ma najnežnejšie pobozkala.

„Poviem vám, čo sa so mnou stalo, aspoň Upír zahynie. Viem ich najväčšiu slabosť.“ Povedal Tomáš a pozrel sa na Upíra. Vysmial sa mu do gamby a Upír začal trpieť. Keby mal srdce, určite by plakalo.

„No hovor!“ Zvrieskla po ňom Ester a chytro sa usmiala. Pohladila ma pohľadom.

„Keď ma uniesol drak, niesol ma kdesi do Slanských vrchov. To sú nádherné hory, lesy voňajú machmi a existuje v nich mnoho strašidiel, hadov a drakov. Hadí jed je užitočný na elixíry. Draky majú v Slanských vrchoch akési sídlo. No, ale teraz, čo sa mi stalo. Boli sme pri Dóme sv. Alžbety. Drak na nás vybehol a my na čarodejným koberci sme proti nemu bojovali. Ale nielen proti nemu. Na drakovi sedel chlap, ktorý mal zabiť košického rytiera. Drahý Martin, si jediný, ktorý Upírov porazí. Verí ti vodný svet, veria ti trpaslíci, škriatkovia, duchovia, draci a napokon aj strašidlá.“

„A ešte aj ja.“ Nedala sa Ester, ktorá nás všetkých rozosmiala a potešila.

„Presne tak, Ester. No, sedeli sme na koberci a Upír sedel na drakovi. Vysielal na nás jednu kliatbu za druhou. Akurát nás netrafil, pretože čarodejný koberec má neuveriteľnú moc. Ty si na neho vyslal skalu, ktorá ho trafila a on spadol na zem. Zabil si Upíra, Ester ťa objala a zakryla neviditeľným plášťom. Drak ma vzal na ramená a leteli sme spolu do jeho sídla. Drak krvácal, jazyk mal celý krvavý a preto sme zastali iba v Slanci. Teda, ja som si myslel, že sme v Slanci. Boli sme trochu južne. Kdesi som začul ako otroci plačú a nadávajú na jednu ženu. Nadávali na Izru. Videl som soľný hrad. Hrad so soli, kde vládla. Drakov uzdravíš, keď im dáš mnoho soli a preto ten, ktorý ma unášal, začal olizovať hrad. Nakoniec získal sily a ohňom poslal kadeľahšie Izru.“

„No hej, povesť o Izre je taká. Teda, ja som ju kdesi našiel a potom prepísal. Ale tiež hovorí o tom, že kedysi tam bol hrad a potom sa dačo stalo a už je z neho jazero.“ Povedal som, Tomáš prikývol a Ester namiesto prikývnutia ma pobozkala.

„Samozrejme, no počúvaj ďalej. Drak so mnou preletel veľmi ďaleko. Bolo mu smutno za priateľom, ktorý je uväznený vo Váhu dlhé roky. Prisahal mi, že ak mu pomôžem s priateľom, draci nám pomôžu v boji proti Upírom. Vieš kde sme až boli?“

„V Bytči.“ Odvetila Zdenka.

„No pokiaľ si pamätám jedna povesť hovorí o tom, že v Bytči bol kedysi drak, potom ho nejaký kúzelník dal do studne a dodnes z nej nevyšiel a že je vraj neuveriteľne obrovský. Vraj kvôli nemu sú povodne vo Váhu.“ Povedal som o ďalšej povesti, milujem ich.

„Máš pravdu, z Bytče som sa trepal až k vám. Našťastie mi pomohlo jedno strašidlo. Behal som kolo Liptovskej Mari, zrazu z nej vyšiel Juraj Jánošík, počuješ?“ Vyvalil som na neho oči, naposledy som tak vyvalil oči na dejepisárku, keď ma vyvolala a ja som jej dosť jasno dal na vedomie, že odpovedať nechcem.

„Jediný žijúci obor.“ Teraz sa ozvala Ester a ja som ju pohladil, aby sa ešte krajšie usmiala.

„Dobre a čo má s tým spoločné strašidlo?“ Spýtal som sa ho.

„Mnoho. Juraj Jánošík je jediný žijúci obor. Ale nepozná podzemie. Preto som sa s ním porozprával a on zavolal jeho veľkú kamarátku. Strašidlo až z Bardejova. Stretli sme sa a povedalo mi o tebe. Cestou sme mali nejaké problémy, ale spustilo naň Lutherov katechizmus a všetci ušli. Dokonca nás napadol aj zbojník z Martina. Chcel nás olúpiť, ale strašidlo mu kričalo, ‘Presburg, Presburg!’. Potom sa zbojník usmial, najkrajšie ako mohol a sľuboval nám, že pošle na Prešporok Tatárov. A oplan, presne  tak urobil.“ Povedal  Tomáš.

„No a prišli sme konečne tu, to je všetko. Strašidlo mi prezradilo aj to, prečo si sa stal rytierom práve ty.“

Bol som veľmi zvedavý. Ester ma držala za ruku, bozkávala a neraz i objala a Tomáš mal pocit, že rozpráva nikomu. Aspoň vedel ako sa cítila triedna na hodinách matematiky.

„Celý príbeh košického rytiera začína mnou.“ Povedala Zdenka.

„Akože tebou?“ Spýtala sa Ester.

„Poznáte legendu o košickom vodníkovi?“ Opýtala sa nás.

Kývli sme hlavou a zrejme bardejovské strašidlo vyrozprávalo legendu aj Tomášovi.

„Keď otec zistil, že ma nezíska späť, utekal k richtárovi. Bocatius, okrem toho, že bol knihovník, mal aj magické schopnosti. Vedel čarovať, bojovať a meč, ktorý teraz držíš v ruke, patril jemu. Otec mu povedal, že košický vodník si ma vzal k sebe a nechce ma pustiť von. Bocatius mu pozrel do očí a videl v nich lož a klamstvo. Dávno poznal smutný príbeh dievčaťa, ktoré kohosi miluje a otec jej ho nechce uznať za manžela, lebo nemá peniaze. Pozrel sa na otca a šabľou naňho skríkol, ‘Rubela!’. Otca vyhodiol cez okno, ktorého skoro zabilo. Čas plynul a otec zabil draka. Vzal jeho dušu a tak sa stal nesmrteľným. Vydržal tak do 19.storočia. V tom čase sa postavil v Košiciach žobrákov dom.

Žobrákov dom postavil žobrák, ktorý si naň vyžobral. Bohužiaľ žobrák mal zlú sestru, ktorá sa volala Judita a strašne pila. Otec jej dal nesmrteľnosť, aby sa mohla upiť k smrti a ona založila Upírov. Čas Upírov prišiel, keď si sa narodil. Si potomok Jána Bocatia. Si rovnako knihovník ako on, tiež píšeš básne a vieš o svojom meste viac ako mnohí tvoji kamaráti.“

 Ja som tomu nemohol uveriť. Chvíľu som bol mimo, ale po nežnej starostlivosti Ester som sa vyhojil a opýtal sa , „Teda erb košického rytiera je vlastne erb Jána Bocatia?“

„Samozrejme.“ Odvetil Tomáš, poznačený bardejovským strašidlom.

„Veď aj keď sa rozprávaš s mečom, rozprávaš sa so svojim predkom.“ Ozvala sa Ester, usmiala sa a nežne ma pobozkala.

„A ty to odkiaľ vieš?“ Spýtal som sa jej.

„Bardejovské strašidlo je mojím kamarátom a pomôže nám vyslobodiť draka.“ Ozvala sa sladko.

„A koľkých máš ešte kamarátov? Nič o tebe neviem.“ Povedal som jej.

„Keď príde čas, dozvieš sa.“ Pošuškala mi.

„Môžeme ísť vyslobodiť Bytčianskeho draka?“ Spýtal som sa Ester.

„Nato nám musí pomôcť čarodejník. Existuje jediný. Stretneme sa s prešovským kúzelníkom.“

„A kde ho nájdeme, drahá?“ Skúsil som sa spýtať Ester.

„V meste, ktoré založila žena a nachádza sa medzi dvoma riečkami. Povesť o založení mesta je prostá. Kedysi dávno prišla družina kdesi na čistinku medzi dvoma riečkami. Jedna deva sa napila vody, ktorá z rieky tiekla. Bola to najlepšia a najdrahšia tekutina, aká jej ústami pretiekla.“ Odvetila Zdenka.

„O aké mesto ide?“ Spýtal sa nedočkavý Tomáš, lebo nevedel nik odpoveď.

„Muž ma volá, musím ísť. Tešilo ma a dúfam, že košický rytier Upírov premôže.“ Opustila nás s úsmevom na perách Zdenka.

„Aké mesto to je?“ Spýtal som sa Ester, ktorá sa koketne usmievala.

„Neviem. Zabudla som.“ Ešte viac sa rozosmiala.

„A keď ťa pobozkám, spomenieš si?“ To už som sa usmial ja. Samozrejme, že mi povedala o aké mesto ide. Ale o tom, nabudúce.