„Som zvedavý, kedy dôjdeme ku Kráľovej studničke.“ Povedal Tomáš, keď sme nechali odpočívať bicykle v Kavečanoch, pri Košickom hrade. Veselo sme pili kofolu a dopĺňali zásoby.

„Bohvie, či bicykel dôjde na Hrešnú. Už ma tak štve kľučka od pedála.“ Poznamenal som a odpil poriadny dúšok. Zrazu mi zo stromu spadol list na stôl. Nebol obyčajný, preto sa mi páčil. Sestra si niekedy sušila listy, rozhodol som sa, že jej ho vezmem a urobím radosť. Odložil som si ho do vrecka, zazipsoval ho a vzal batoh na plecia. 

Cesta nám dala zabrať. Stúpali sme do kopca, pot sa lial z čela a ešte k tomu šiel po poli traktor. Naniesol nám prach do očí, ktoré sa zmenili do červena. Tomáš dosť na neho nadával, ale zbytočne. Traktorista nám ukázal vztýčený prostredník a Tomáš ešte viac zvrieskol.

Privítala nás chata Hrešná. Obdarila nás nádherným pohľadom na Košice. Na všetkých bicyklových túrach je nádherné, keď vyšliapete na kopec a pozriete sa z neho. Únava opadne.

Potiahli sme s bicyklami ďalej. Prišli sme až k Jánošikovej lúke. Bola nádherná. Privítala nás klinčekmi, margarétkami a púpavami. Mal som si chuť ľahnúť, ale nie. Tomáš chcel ísť ku kráľovej studničke.

Vyšliapol som do kopca a kľučka sa odtrhla spolu s pedálom. Ja som zrazu stratil rovnováhu a spadol z bicykla. Kotúľal som sa dole kopcom a spadol na Jánošikovú lúku. Zrazu mi buchlo koleso po hlave a ja som videl iba hviezdičky. Zaspal som.

„Spal si asi 20 minút, si v poriadku.“ Podával mi ruku Tomáš a ja som nejako začínal vnímať prítomnosť.

„Čo sa stalo?“ Spýtal som sa, držiac sa za hlavu.

Bicykel vyzeral ešte horšie ako ja a to je už čo povedať. Mal som rozbité koleno a trochu som kríval. Na tvári som si našiel trochu krvi a chrbticu mal akúsi popraskanú. Navyše som mal roztrhnuté šortky. Hneď som si vzal z batoha druhé a staré som chcel vyhodiť.

„Počkaj, veď je v nich list, ktorý si chcel dať sestre.“ Tomáš povedal. A naozaj. Vzal som list, preložil list do druhých krátkych nohavíc. Roztrhané som si opláchol vodou a obviazal nimi rozbité koleno. Siahol som si do vrecka, či sa list „neporanil“, radšej som ho vybral.

„Aký list máš? Veď je to lístok, nejaký odkaz, či čo.“

„A vážne. Nechápem.“

„Ani ja Maťo. Veď si mal list zo stromu a teraz je to nejaký lístoček, nemal si ho v tých šortkách, ktoré si teraz obliekol?“

„Veľmi pochybujem. Ale možné to je.“

„Otvor ho!“

„Dobre Tomi.“

Otvoril som lístok, hneď som vedel, že pochádza od inam ako odo mňa. Nejaká básnička, ktorú by som ja určite nezložil. Písal som básničky, ale jedine také zamilované a niečo podobné ako som čítal, by som v živote nenapísal.

Keď

horelo

na našej vežičke

bolo smutno i našej hviezdičke.

ak si uhádol o aké mesto ide,

odmena Ťa neobíde.

V meste v paláci,

kde erb panna má,

potriasť stĺpom zná

jedine rytier v jasnej zbroji,

čo sa o mňa bojí.

Vystrašene sme sa na seba pozreli. Čo to má znamenať? 

„Tomu nechápem, ani slovo.“ Ozval sa prvý Tomáš, ktorý nad tým prevracal očami.

„Je to nejaká šifra, nie?“ Povedal som mu, ale len tak, aby som nebol ticho.

„A čo tam chceli zašifrovať? Akože, keď mesto horelo. A v ktorom meste nebol požiar.“

„Ja si pamätám len na požiar v Londýne v roku 1666.“

„Ale Maťo, to nemôže byť Londýn. Veď by to nebolo po slovensky.“

Rozmýšľal som nad tým a na Jánošikovej lúke začal fúkať vietor.

„A nemôže to byť slovenské mesto?“ Ozval sa tichučký hlas.

„Čo si hovoril?“ Spýtal som sa Tomáša. Nemal vo zvyku mrmlať a rozprávať po tichu.

„Nič, veď rozmýšľam o tom, prečo nás na dejepise neučia praktické veci?“

„Veď toto, toto. Tak kto to potom hovoril?“

„Keby ste sa pozreli nižšie, ja vám z hlavy neodhryznem.“

Pozrel som dolu a tam škriatok. Mal nejakú kapsu na seba a čapicu. Vyzeral ako nejaký poštár.

„Hádaj, hádaj, čo je napísané v liste. Ide o mesto na východnom Slovensku.“ Ozval sa škriatok.

„A ty o tom ako vieš?“ Spýtal sa ho Tomáš.

„Na pošte sa o tom povráva.“ Veselo si odhrýzol škriatok z jablka, ktoré bolo možno väčšie ako on.

„A ty pracuješ na pošte?“ Spýtal sa ho Tomáš netrpezlivým hlasom.

„Všetci škriatkovia pracujú na pošte. Hlavne v noci.“ Odpovedal som a škriatok sa prekvapil.

Skoro mu vypadlo z úst jablko, zmraštil obočie a zašomral, „ A ty o tom ako vieš?“ Usmial som sa. „Veď som čítal od Čapka knihu Devatero pohádek.“ Škriatok sa pousmial a povedal, „Keď si uhádol o Čapkovi, tak ti pomôžem z listom.“ Šibol prútikom kamsi ku kolesu a opravila sa mi aj kľučka.

„Ako?“ Opýtal som sa ho.

„No, že ide o slovenské mesto a nájdeš aj jeho vznik, ak jeho slabiky.“ Povedal škriatok, hrýzol do sladkého jazyka a vytratil sa.

„Čo? Aký počet slabík?“ Spýtal sa Tomáš zvláštnym hlasom.

Pochopil som to tak, že za veršom básne sa nachádza nejaké číslo a to číslo je počet slabík. A ten počet slabík bude hovoriť o vzniku mesta. Vysvetlil som to Tomášovi a on na mňa vyceril pohľad akoby som mu oznamoval jeho koncoročnú známku z fyziky.

Začali sme si čítať báseň. Vyšiel nám rok 1369. Rok, kedy košické mesto získalo erb. Obaja sme sa na seba pozreli a podozrivo sa usmiali.

„Už máme mesto. Sú to Košice, nie?“ Ozval sa Tomáš.

„Ale samozrejme. Veď aj tam je. Na našej vežičke horelo. Na Urbanovej veži vážne horelo 13.apríla 1564. Viem kam ísť.“ Usmial som sa.

„No, to som teda zvedavý. Na dejepise sme sa o Košiciach učili.“

„Veď keď sme mali učiteľku zaujatú do praveku, čo si čakal?“

Obaja sme sa rozosmiali a schuti trielili dole kavečianskym kopcom. Pozerali sme sa na tachometre a chceli sme ísť stále a stále rýchlejšie. Konečne sme sa objavili v meste a akosi ignorovali dopravné predpisy. Šoféri po nás hrešili, ale my sme sa im chechtali do ksichtu. Chechtanie ma naučil Tomáš, keď sa smial do gamby každej učiteľky, ktorá nás učila.

Nakoniec sme sa vynorili na Hlavnej ulici. Pozreli sa na básničku.

„A teraz mi povedz, kde máme ísť.“ Pošuškal Tomáš a zvraštil obočie.

 „Vyzerá to, že píše nejaká princezná. Čo sa o mňa bojí.“

„Možno sa zamiluješ.“ Usmial sa Tomáš.

„Nechaj si také reči pre seba.“ Odbil som ho hnusne.

„Ale Maťo, veď láska je krásna.“ Odvetil.

„Hej, nádherná je, ja viem.“ Povedal som to napoly ironicky, napoly vážne.

Nemal som chuť na žiadne dievča. Nehovorím, že sú všetky hrozné, nechutné, ale jednoducho som nemal chuť na vzťah. Mal som v tom čase skvelé kamarátky a boli to úžasné bytosti, ale nechcel som ich stratiť. Akosi stále neprišla tá práva a krv mi vrela v žilách, keď ktosi zapotil, „Tá pravá raz príde.“

Palác panny v Košiciach? Kde? Chvíľu som rozmýšľal, potom chytil Tomáša a povedal mu, aby sme šli do vedeckej knižnice.

„Do knižnice?“

„Áno, presne tam.“

„Ale tu sa píše, že je to palác.“

„Veď knižnica je palác Forgáčovský.“

„No dobre, ale aká panna? Veď pannin palác tu nebude.“

„Čoby nebol.“ Usmial som sa a pošteklil si pery a riekol Tomášovi povesť.

„Kedysi dávno, pradávno raz chceli prepadnúť nejakú pannu v Slanci istí mladíci.“

„Maťo! Je pekné počúvať tvoju dejepisnú prednášku, ale Slanec je od Košíc vzdialený 21 kilometrov.“ Tomáš nedokázal udržať smiech.

„Ale počkaj, len ma nechaj dohovoriť.“ Povedal som to dosť hlasno, až sa môj stredoškolský spolužiak zľakol, že kričím.

„No tak hovor, dúfam, že budeš zábavnejší ako naša dejepisárka.“ Odvetil zdvorilo. Grimasou ukázal, čo si o našej dejepisárke myslí.

„No, celý príbeh začína na Slaneckom hrade. Kedysi dávno behalo po Slanci mnoho diev a šuhajov. Na hrade bývala akási panna. Bola veľmi pekná, no nedostupná. Žiaden nemravný skutok jakživ neurobila a vládla mocnou rukou. To sa nepáčilo skupinke zbojníkov. Pár krát sa pokúsili napadnúť hrad, ale zradné boli steny Slaneckého hradu počas dňa. Preto sa v krčme rozhodli, že panovníčku zabijú počas noci.“

„Skoro zaspávam. Rozprávaj si rozprávku v Poľove, kde si vlani brigádoval!“

„No a teraz to začne byť zaujímavé.“

„Asi ako triedna, keď zbiera ospravedlnenky.“ Vysmial sa mi do gamby.

„No a tí galgani chceli zabiť tú pannu. A tak sa v noci pobrali k hradnej veži a jedného povolali, nech ju zabije. Chlap sa volal Jozef, aspoň tak sa mi marí.“

„Ježiš Maťo! Aj keby sa volal Valika, to je jedno.“

„No a ako tak šiel hore, skočil do panninej izby a vtedy ju zbadal. Uvidel ju holú, bola prekrásna. Hneď sa do nej zamiloval, svojich kumpánoch zabil. Na znak lásky a poďakovania mu panna dala erb. Na erbe je obraz panny a volá sa Forgáčovský. Podobne ako pán, ktorý ho dostal. Forgáč. A v meste máme Forgáčovský palác.“

„Super, erotika môže za našu vedeckú knižnicu.“ Precedil poza zuby Tomáš.

Chytro sme prišli k vedeckej knižnici a zatriasli stĺpom. Otvorili sme dvere vedeckej knižnice. Za dverami nás čakalo prekvapenie.

„Som strašidlo, Ľudka. Pomôžte mojej sestre, ak ste skutoční rytieri.“ Odpovedalo strašidlo, ktoré nás naučilo čarovať. Ale o tom je nasledujúci príbeh.