O najkrajšej,  najmúdrejšej, najsilnejšej.

„No, čo sa stalo?“

„Ale, to nestojí za reč.“

„A za plač to stojí?“ Opäť som sa tak chlapčensky, nevinne usmial a Miška sa usmiala takisto, ako malé dievčatko.

„Pamätáš sa na tú vílu, čo sa na Teba vykričala?“

„No, na taký nebesky zvuk by si kto nepamätal?“ Opýtal som sa, ale tak sarkasticky, že sme sa obaja rozosmiali.

„No a ona potom ako sme sa rozprávali, prišla a povedala, že som neschopná a že si žiadneho manžela nenájdem.“

„Zato ona ich má celý zástup.“ Usmial som sa, to sa ani inak nedalo. Už neviem, ktorý spisovateľ ma naučil, že hlúpy človek je úžasným nástrojom na uťahovanie, dosť možné, že Salinger. Mám na mysli hlúpych ľudí, ktorí sú sprostí, ktorí sú neuveriteľní blbci (aj keď to nie je spisovné slovo). Hlupák nie vo význame IQ 34 (ja mám 83 a po pravde, s touto mojou slabou debilitou sa celkom dobre žije), ale hlupák taký, ktorý má vlastnosti totálneho, no aké slovo nato napísať, asi akoby sa vyjadril Franz Kafka, totálneho parazita. Človek, ktorý je síce možno dobrý v tom čo robí, ale jeho zmýšľanie mimo odboru je na úrovni hyeny v Afrike. Je zaujímavé, koľkí ľudia takto žijú a ešte sú strašne radi na svoju hlúposť. Ospravedlňujem sa za svoj mentorský výklad, ale asi chápete, akých ľudí mám na mysli. Bol jeden spisovateľ v Čechách, ktorý býval na Vinohradoch v Prahe a ten mal nato krásny výrok. „Největší civilizační pohroma, učenej hlupák.“(Karel Čapek)

„No ona má aspoň troch ctiteľov.“ Povedala deva a ja som sa usmial, tak od srdca.

„Ale, veď ty nie si nejaká vydaju chtivá, či áno?“

„Jasné, že nie, ale ty to odkiaľ vieš?“

„Veď som čarodejník.“

„To som si mohla myslieť, že vy škriatkovia ste nezbedníci.“

„No to sme, úprimne, ani sám neviem, čo je to poriadny škriatok. No a akí sú ctitelia tej čarokrásnej ježibaby?“ Začal som si uťahovať a úprimne, chcel som, aby prišla. Normálne som sa na ňu tešil.

„No, ona ich nevidela na živo. Len jej vraj písali dlhé listy na pergamene.“

„Chudáci, zvieratá, musia ich sťahovať z kože len pre také hlúposti. Čistá demencia, nenapíšeme jej aj my?“ Obaja sme ožili.

„A čo jej napíšeme?“ Spýtala sa so záujmom v očiach, sprisahanecky sa nám oči spojili.

„Som zvedavý, čo povie na jej krásu a nehu, pôvod jeden kamarát z vodnej ríše.“

„Ty sa poznáš s vodníkmi?“ So strachom v očiach sa spýtala.

„No, veď bývam na Říční ulici, čo si čakala, keď chodím do školy cez Karlov most?“

„A je pravda, čo sa o nich hovorí?“

„No, to s tým hastrmanom.“ Povedala a ja som sa rozosmial, ale tak schuti, že to počula aj tá najkrajšia víla na svete.

S Miškou sme sa radšej pobrali od Prašnej brány späť na Malú stranu, nechceli sme obťažovať jej Nosovosť, najkrajšiu vílu v Prahe, ktorá musí trpieť, lebo nemá žiadnu kamarátku. Vraj je to preto, lebo snúbenci jej kamarátok ju balia a ona im stále nechce ubližovať. Koľká to empatia a ľudskosť.

No tak sme sa prechádzali po tej ulici, ktorá sa dnes volá Celetná a šli späť ku škole, lenže naša „kamarátka“ nás nenechala na pokoji. Dobehla nás pri Staroměstskej radnici a akurát bolo poludnie. Smrtka sa ozývala a keď apoštoli uvideli tú čarokrásnu príšeru, začali sa otáčať presne naopak a majster Hanuš sa musel v hrobe obracať, pretože už kadekoho videl pražský orloj, ale práve túto krásavicu, to veru nie. No tak orloj sa prispôsoboval jej, nie ona jemu. Podobne bolo aj jej videnie sveta. Nie ja sa prispôsobujem svetu, ale svet sa prispôsobuje mne.

„Čo to o mne rozprávaš?“ Pozrela na Mišku a vytiahla prútik, chcela čarovať.

„Ty sa do toho nestaraj, ty špinavý, malý,...“ Nedopovedala, lebo som vytiahol prútik i ja.

„Ty sa mi chceš postaviť? Ty? Ty nič! Veď ja som najkrajšia na svete. Ja vás prenasledujem, ja, princezná najväčšia na svete! Som najkrajšia a nikto si zo mňa nebude uťahovať, lebo to poviem ockovi. Ja som jediná, ja, ja, ja, ja som krása vašich očí!“ Rozosmiala sa. Je pravda, bol som o ročník nižšie, nemal som ani odvahu, ale úprimne mi už začala ísť na nervy.

„No a prečo nie?“

„No tak fajn, som zvedavá ako sa budeš brániť proti drakovi.“ A vyslala na mňa čierneho draka.