Raz som sa vrátil domov zo školy a pri výťahu bol oznam, že máme ísť na domovú schôdzu, lebo sa bude viesť siahodlhá diskusia o našom spoločnom šťastí. Keďže som si musel písať príspevok na konferenciu, napísať nejaký životopis a ešte k tomu recenzovať knihu, z pochopiteľných dôvodov sa mi tam ísť nechcelo. Ale okolnosti ohľadom nášho budúceho šťastia ma k tomu donútili. Donútil ma aj fakt, že nikto iný nebol doma.

Tak som sa oholil a navoňal, aby som nevyzeral ako Robinson a šiel na tú domovú schôdzu. Pochopiteľne, romantickejšie miesto vybrať nikto nemohol, dali nás do pivnice ako keby sme boli v katakombách. Och, to čo za slovo som vydumal, to som si akurát pri písaní článku spomenul na prvú knižku náboženského formátu, čo som čítal. Volala sa o svätom Tarzíciovi. Ale nie o ňom bude táto pravdivá príhoda, lebo odkedy som ho prečítal, názor na svätých sa mi trošku zmenil.

No a tak sme si asi mali priniesť karimatky, lebo v pivnici nemáme stoličky ako v bare, alebo v krčme. Ale radšej som ostal stáť, pretože som sa bál o svoje obličky. Človek, ktorý zvolal toto priateľské posedenie, nás aj pohostil. Bohužiaľ arzén, pripravený pre myši, mi akosi nechutili. A tak som stál v pivnici, nudil sa a recitoval si Hamleta, lebo na neho mám chuť dosť často. Inak je zvláštne, že moju osobnosť dotvárajú hlavne princovia, princ dánsky, Malý princ a samozrejme aj Wildov Šťastný princ, skúste si ich prečítať, stojí to zato, lepšie ako gebuziny, čo vychádzajú dnes. Normálne, dnes som bol v kníhkupectve a skoro som sa rozplakal, normálne som si nevedel nič vybrať. Ale vráťme sa k tomu recitovaniu.

Recitoval som si Hamleta a recitoval som ho takým láskavým tónom, že jedna myš zaspala. No a konečne prichádzali ľudia. Páni, tých teda bolo. Po polhodine, keď som už Hamletovo „Byť, či nebyť“ rozprával po španielsky, sa objavil náš vodca.

„Drahí občania, zišli sme sa tu, aby ste mi mohli gratulovať, že môj syn je futbalista a že má 45.tu frajerku, ktorá ho ľúbi.“ Odpovedal náš vodca, lebo taký prívlastok si dal ujo.

Ja som len žasol, skoro ma porazilo a trochu som začal krútiť očami. Ostatní ľudia ho skoro chceli kopnúť viete kam, pretože čo ich po tom, koľko frajeriek má kto a kto koho ľúbi. No, naša skvelá budúcnosť, jeho syn je futbalista a našiel si frajerku. Až sa mi lepšie dýchalo. (Alebo to bolo preto, že som si konečne vyfúkal nos?)

„Nemusíte mi gratulovať, ste veľmi zlatí.“ Ozval sa a ja som nepostrehol, že mu ktosi gratuluje. Skôr som mal pocit, že ľudia ho majú chuť zabiť.

„No, drahí susedia, viete, čo všetko som už dokázal. Ja som synovi, futbalistovi vymieňal plienky, pudroval mu zadok, potom ho naučil ožierať sa a ešte som z neho urobil chlapa. Mali by ste byť na mňa hrdí. No a viete, že pre tento blok som urobil mnoho: dokázal som vybaviť tým odhŕňačov snehu, dokázal som veľké veci, napríklad zapáliť svetlo na chodbe, dokázal som toho mnoho. Dokonca sa s vami porozprávať o vašich koníčkoch.“ Doriekol, lebo už dodychčal.

No fakt, zažnúť svetlo na chodbe, nato treba človeku 8 doktorátov a vedieť teoretické znalosti cievnej chirurgie. Začalo mi to ísť na nervy, chválil sa, čo všetko dokázal. Chvastal sa, chvastal. Rozprával zážitky, koľko ľudí on zachránil, no hotový altruista, ale Kristus bol v dejinách iba jeden, to mu aj niekto povedal a on hovoril, že pre blok sa obetoval viac ako Kristus na kríži pre kresťanov. No, čo si budeme hovoriť, Aitmatov sa musí obracať v hrobe.

Dokázal toho mnoho, preto sa aj tak symbolicky volá, Nič. No, panebože, ja som myslel, že prídu na mňa pôrodné bolesti, už som čakal, že vytiahne ploskačku z bundy a začne drístať ešte viac. Ale kdeže, on začal hovoriť ako rodený rečník, čo všetko už dokázal a ja som si začal opäť recitovať Hamleta, lebo mi nič iné na um neprišlo. Neskôr mi prišiel na um Dumas a potom aj Exupéry a pri ňom som si spomenul na výrok, že starých priateľov nik nenahradí a ja som sa rozosmial a Nič sa smial so mnou. Kristepane, on si myslel, že mu lichotím, no čisté dilino akoby jeden môj kamarát povedal. Alebo ako jedna archivárka odo mňa prebrala výrok, čistá demencia, toto by sa tu hodilo.

„Budeme zatepľovať blok!“ Povedal a tváril sa ako Adrián Mole, keď šiel hmatať nejaké bradavky akejsi opice.

„Kedy? Ako? Prečo?“ Podobnými otázkami sa zaoberali susedia a ja som bol tiež šokovaný.

„No, keď prídu. Treba zohnať najlacnejšiu firmu. Ja som už rozmýšľal o nejakých rómoch, ktorým dáme 2 litre pálenky na deň a zateplia nám blok skoro zadarmo.“ Smial sa, ako s nimi vykabátil.

„Dohodneme sa na najbližšom stretnutí.“ Mädlil si ruky a poslal nás domov.

No mal som takú náladu, že som skoro chytil infarkt. Nahneval som sa, no skoro ma porazilo na mieste. Och panebože, ja som mu skoro chcel zaryť krompáčom do zadku, ale ani krompáč, ani fúrik nebol nikde.

Ďalšie stretnutie bolo, keď boli rodičia na dovolenke, ja som bol v Prahe a sestra bola s rodičmi. Tak som akosi nato zabudol. V Prahe som myslel na úplne iné veci ako na nejakých 45 frajeriek.

V utorok som sa vrátil domov a mamka sa ma pýtala, či dačo cítim. Ani som si to neuvedomil, ale prišiel som do vlastnej izby a skoro som sa povracal. Veď to bol hotový Auschwitz, povedal som si. No, ak nerátam, že som cítil zhnité vlasy, tak toto bol ten najhorší smrad.

Tak sme s otcom šli za domovníkom, pochopiteľne nebol doma. „Vodca“ veľmi rád rieši takéto problémy, ak sa niečo deje, on jednoducho odíde na 3 týždne do kúpeľov, nás nech aj porazí, nech pomrieme, ale on je v kúpeľoch a keď príde, bude tu super.

A tak sme museli ísť z domu. Vyhodili nás z vlastného domu, neboli sme však jediní. A tak som mal chuť urobiť to, čo robí Cartman v South Parku, odniesť mu to pred dvere a zaklopať.

Ale nejakým spôsobom si otec zohnal číslo na ich náčelníka, šamana, ktorý sa volá akýsi Barbar. No teda barbar to bol riadny, keď sa s ním otec rozprával, mal som pocit, že ho učí abecedu.

Potom každý odišiel do obchodu, neodolal som a zavolal tam. Človek má v sebe prirodzenosť, že sa chce na niekoho vyvrieskať. U mňa prišiel tento moment, dnes, teda vo štvrtok. Ja neviem, kde sa u mňa vzala tá odvaha, ale ono to je ľudské, keď má človek v sebe zlosť, vie byť aj odvážny. Alebo akoby povedal klasik, „Já, když mám hnev, mám i sílu.“ Zobral som telefón, vyťukal číslo a čakal, kto sa mi ozve.

„Dobrý deň.“ Predstavil som sa a povedal, čo si žiadam.

„Smrdí vám v byte? Netreba vykonávať veľkú potrebu na stred izby.“ Snažil sa byť vtipný.

„Pán Barbar, to doma sa takto s mamou rozprávajte, nie so mnou.“ Odpovedal som, ani neviem sám na sebe, kde som v sebe tú drzosť objavil.

„Ste neslušný a čo vlastne chcete?“ Opýtal sa.

„No, smrdí mi v byte.“

„Zato ja nemôžem, tu máte číslo na toho robotníka, ktorý urobil škodu. Riešte si to s ním.“

„Pán Robotník, prepáčte, ale smrdí mi v byte za toluénom.“

„Ja viem, ale ja zato nemôžem. Zavolajte majstrovi.“

„Pán Majster, smrdí mi v byte po toluéne.“

„Už ste asi ôsmy, čo mi volá. Viete, to toluén je organická zlúčenina. Hneď vám poviem vzorec.“

„Preboha! Ja nechcem vzorec, veď ja čo to o toluéne viem. Ja chcem, aby som mohol dýchať doma.“

„Aha, no, tak nefetujte. Ale viete, ono toluén nie je zdraviu škodlivý a je to prchavá látka. Prchavé látky, počkajte, budem citovať z knihy, aby som to vysvetlil.“

„Ježiš! Veď ja viem, aké sú prchavé látky! Nerozprávajte mi tu poučky z chémie! Ja z nej mám maturitu. A čože? Toluén nie je zdraviu škodlivý?“

„Nie je, veď keď sa s ním polejete, nič sa vám nestane.“

„Vy idiot! Ani keď sa polejem zriedenou kyselinou, nič sa mi nestane, len ma to trochu poštípe, ale keď ju vypijem, umriem.“

„No, nikto nechce po vás, aby ste pili toluén.“

„Ty vole, čo ste už načisto taký dement? Veď odniekiaľ ten toluén vyprchá.“

„Viete, to možno vonku Rómovia fetovali a potom od toho to smrdí.“

„Jasné, hodili mi fľašku do bytu a potom prišiel nejaký duch budúcich Vianoc a zakryl fľašku a chce, aby som zdochol.“

„Nie, ale viete, ja viem kde sa stala chyba.“

„Dám vám na toho pána číslo, zle spravil projekt.“

„Smrdí mi v byte.“

„Hej, ale ja som to zle nenaprojektoval. Ja som ani nevidel blok, do ktorého mám kresliť projekt.“

„Čože? To si robíte srandu. Robíte projekt a nepoznáte prostredie?“

„Nie, ja som ho opísal od kamaráta z vysokej školy. Počkajte, dám vám číslo.“

A tomu som zavolal, ale ten sa vyhovoril, že ho unieslo ufo. A mimozemšťania nemajú žiadne telefónne číslo. Ach kristepane, kedy už konečne začneme problémy riešiť a nie zvaľovať vinu na každého možného!