Slúžiť by mali verejné služby Plniť vraj naše aj tajné túžby Právne, politicky, ekonomicky Iba slová, slová, slová, typicky

Kedysi dávno žil akýsi kamzík kdesi v Tatrách. Mnoho toho nevedel, dalo by sa povedať, že skoro nič. Ale mať rád, to skutočne vedel, od srdca.

Venujem Miške.

Kedysi som čítal Jana Drdu. Kto to bol? Biografický slovník 20.storočia, ktorý vyšiel niekedy nedávno ho charakterizuje ako pokračovateľa Čapkovho fejtónu. Česká žurnalistika je bohatá a mňa fascinovali tri osobnosti, Jan Neruda, Karel Čapek a Jan Drda. Všetci traja vedeli o čom písať, Čapek napísal viac ako 3000 článkov a ani v jednom nikoho neurážal. Dnešný žurnalistický svet je plný niečoho, no ja to napíšem veľmi slušne, je plný niečoho, čo by v novinách nemalo byť, o televízii radšej škoda hovoriť.  

  No vitaj.“ Na viac som sa nezmohol, placho som sa usmial a Malá princezná mi svojim čarokrásnym úsmevom poďakovala.

  „Pascha je Veľká noc.“ Poznamenal som, ale ona to vedela. Veď čaro jej duše muselo byť tajomné. Bola ako kvet, kvietok. Kvietok môjho myslenia.

Mesto Franza Kafku ma privítalo slniečkom. Cerilo na mňa zúbky a ja som vo vlaku začínal počítať sekundy, kedy konečne vystúpim na Wilsnovom nádraží. Vlak zastavil a ja som zacítil pražskú zem tak ako ju kedysi pocítili veľkí umelci, tak ako ju pocítil pred vojnou Sir Nicolas Winton. Pobral som sa dole stanicou a šiel si kúpiť lístok na MHD.

Venované všetkým, ktorý cítia teplo pri podávaní ruky.

Mŕtvolne bledé mŕtvoly Stavali naše kostoly Kostoly plné kostí Neprivítali hostí

Písané ešte pred MS, tak sa ospravedlňujem za budúci čas niečoho, čo je už prítomnosťou, ďakujem.