Čas mení?

Ovečke...

Venujem Petrovi S.

Pamätáte sa?

„No čo už, vy knihovníci ste jednoducho zvláštni ľudia.“ Hovoril mi raz v autobuse jeden známy. Ani neviem odkiaľ som ho poznal. „V čom zvláštni?“ Opýtal som sa ho. „Neviem, jednoducho tak na mňa pôsobíš.“ Ozval sa a usmial sa.

O púpave...

Ležíme v posteli, klope nám dážď na okne, vonku to zúri, čosi aj zmokne.

Sedíme vo vlaku, vo vlaku života. Pijeme čaj, držíme sa za ruku, si moje malé dievčatko, čo so mnou tú cestu začalo,

A je to tu. Po dlhšej dobe sa mi podarilo narziť na ďalšiu tragikomickú kompiláciu opilcov. Sledujte a plačte... P.S. ospravedlňujem sa za svoju dlhšiu nečinnosť. Okrem toho, že musím chodiť do práce, pracujem vo voľnom čase na ďalších projektoch. Jeden z nich si môžete pozrieť tu.

Venujem Ester...  

Milujem futbal, minule som šiel od kamaráta domov a oči sa mi roznežnili pri ihrisku, kde sme hrali futbal. To ihrisko bolo asfaltové a ja som tie piatky futbalové miloval. To bolo ešte za čias mojej drahej strednej školy. Ach, ako som miloval piatky, keď bolo teplo.

Kráčal som Národnou triedou po Košiciach, nebol som sám. Vedľa mňa bol kamarát, ktorý ma mal rád už od mála a s ktorým sme toľko futbalového zažili. Panebože, keď si spomeniem na tie futbalové zápasy, ktoré sme spolu hrali, hrali sa na Benjamina a Erika, na Tonyho Adamsa a Patrika Bergera, na Franca Baresiho, potom aj na Alesandra Nestu, Pavla Nedvěda a kadekoho iného. No a ako som tak s ním kráčal, spomenul som si, že sa mi vlastne v lete splnil detský sen.

Je mesiac, keď listy padajú. Stromy sa ich zbavujú, listy nám hladia cestu,

Dal som sa na rep.  

Bicykle, rozbité kolená, lozenie po stromoch. Neboli sme hlúpi ako polená, boli sme deti.

Katke...

Ach, ľudia sú svine.