Ach, aké je to krásne

Hľadí básnik z tej vysokej hory

Poznáte to, keď je sychravo, ani chuchvalce mrakov nevidno, ako sa prevaľujú po nebi?

Páni policajti! Sa nehanbíte? Netvrdím síce, že nemáte ľahkú prácu. Lenže vyberať pokuty od slušných študentov je trochu prehnané. Už sa mi spolužiačky sťažovali, že šli cez koľajnice a zato dostali pokutu! Nebolo to nesprávne, ale boli ste nekompromisní. Už sa za vás nebudem modliť litánie. Lenže mňa trápi v poslednom čase čosi iné. Nemôžem sa ani vymočiť v parku.

Raz som niekde počul alebo čítal? Čudné už si to nepamätám. Raz som niekde počul (čítal), že v každom zbohom sa skrýva maličké vitaj. Znie to zvláštne, ale občas, občas sa dejú veci zdanlivo neskutočné. Veci medzi zemou a nebom, oveľa záhadnejšie ako si dokážeme predstaviť. Príbeh, ktorý Vám o chvíľu rozpoviem sa nikdy neodohral a je čírou fikciou. Iba ak... A možno nie je až takou fikciou, možno sa naozaj udial a možno nie raz. Možno sa deje takmer denne. A možno nie...

Topoľ, vyschnutý, starý, má už len pár liet. Niečo sa mi marí, že sa mu nepáči tento svet.

Keď prvý krát sme vstúpili,

Život je hromada nešťastia v kvapke šťastia, nešťastie je relatívne, šťastie to je náhoda, šťastie to je pohoda!

Kedysi dávno žili v jednej ZOO iba dve zvieratká. Somár a lev. Celý deň sa prechádzali po cele. Somár ráno vstal a šiel sa najesť. Lev vstal neskoro. Bolela ho hlava. Celú noc obdivoval nádhernú prírodu a zaspal až neskoro v noci.

Už neraz som tvrdil, že cestu mi ktosi spríjemní. Niekedy to je pekné dievča. Celkom dobre sa na ňu pozerá. Aj náš dalo by sa povedať vzťah je v podstate dobrý, pokiaľ neotvorí svoju gambu. Vo včerajších hodinách sa mi stalo čosi neuveriteľné. Stretol som Paliho Hamela.

Cestou do školy a zo školy zažije človek kopec dobrého i zlého. Už mi spolužiak hovoril o nejakom pánovi, ktorý vyvrátil svoj obed na sedadlo. Dnes ráno, to je 10.10, sa mi tiež niečo zaujímavé stalo. Nastúpil som do vláčiku a čakal na to, kým sa pohneme. Oproti mne si sadla zaujímavá deva. Hneď som vedel, že sa mi oplatí s ňou začať konverzovať.

Pred istým časom som, tak ako väčšina mojich rovesníkov, vymenil starú za novú. Presnejšie strednú za vysokú. Teda, mám na mysli školu. Asi štyridsať ročnú budovu, v ktorej sa tiesnilo osemročné gymnázium a stredná priemyselná škola, za približne rovnako starú hlinníkovo sklenenú opachu. Odkedy ju navštevujem, mnohé veci vnímam inak...

Smrť nás čaká takmer všetkých, neujde jej vraj nik. Skúsim sa spýtať mŕtvych. Tik, tik, tik, tik, tik.

Roky už ničota a prázdno obklopujú ma. Nechápem tento svet sĺz. Ten, kto zomrieť chce, život stále má. Zomrieť, vzdať sa tých bŕzd. Ujsť preč, čo najďalej, opustiť svoje telo.

Život ma už nebaví a všetky moje obavy zhmotnili sa v skutočnosť. Nie, nie, nie, nie, nieeeee!!

Videl som Ich z diaľky, mali veľké pálky. Vyholené hlavy tak sa ma spýtali: ,,Počuj, sopliak jeden, kadiaľ bežal?!”

Nepoznám človeka, ktorý by nepoznal vtipy o blondínkach. Poniektoré blondínky sa na ostatných ľuďoch hnevajú. Vraj o inteligencii blonďavých dievčat nevieme nič. Je pravda, že poznám kopec žltovlasých nezabrzdených dievčat.

Našej reakcii sa podarilo zistiť niečo o domovom pokoji manželov Mojsejovcov. Norika Mojsejová má podľa istého nemenovaného Indiána v dome chlpatú araňu. Keďže som zistil, že araňa je po španielsky pavúk, ide o šokujúce odhalenie. Ešte ani Nový čas také niečo nezažil. Indiána som vyspovedal spolu z jeho spoločníkom Janom. Obaja boli v podnapitom stave. Lenže vtedy sa človeku rozviaže jazyk a povie veci, ktoré nemal povedať.